Táto stránka Vás prevedie svetom literatúry v 5. ročníku.

Knižnica

Knižnica je systematicky organizovaná zbierka kníh, určená na priame používanie čitateľom. Je to aj kultúrna, vzdelávacia a informačná  inštitúcia, ktorá sprístupňuje i iné nosiče informácií.

Tri črty knižnice:

• kultúrna, vzdelávacia a informačná ustanovizeň
• systematicky usporiadaná zbierka kníh a iných nosičov informácii, ktoré sú určené na využívanie spoločnosťou s cieľom uspokojovať ich (informačné, vzdelávacie a rekreačné) potreby
• budova alebo miestnosť, kde sa takáto zbierka nachádza

Čo sprístupňujú knižnice:

• tlačené materiály – noviny, mapy, ilustrácie, letáky a iné dokumenty
• všetky formy zvukových a obrazových záznamov – od platní po DVD
• informačné zdroje, založené na výpočtovej technike – CD-Rom..
• mnohé dokumenty sú len v digitálnej forme, ak aj tlačené, tak sú rozdielne
• virtuálne knižnice

Typy knižníc:

 

• Verejné
• Národné
• Akademické
• Školské
• Špecializované
• Digitálne
• Virtuálne

Kedysi boli knižnice štátne, obchodné, chrámové zbierky – predstavujú jeden zo spôsobov, ako sa z kočovnej kultúry stala kultúra urbanizovaná. Po stáročia boli knižnice pasívne, boli vlastníctvom panovníka alebo cirkvi, preto nebol bežný prístup verejnosti k nim. Svoj hlavný zmysel dosiahli, až keď ich sprístupnili verejností, koncom 19. storočia.

Knihovníctvo je náuka o vedení knižníc alebo vedenie knižníc.

 

ĽUDOVÉ PIESNE

Sú prejavom duchovného života každého národa. V minulosti sa uchovávali ústnym podaním z generácie na generáciu - tradovaním.  Vznikali od najstarších čias pri rôznych príležitostiach. Podľa toho delíme ľudové piesne na niekoľko druhov:

- uspávanky, ľúbostné piesne / Búvaj mi, búvaj...Povej, vetrík, povej /

- zbojnícke piesne / pre náš národ bol Jánošík zosobnením slobody, spravodlivosti, vzbury proti útlaku, preto vzniklo veľa piesní, ktoré sú venované Jánošíkovi – Bol by ten Jánošík, Ej, musel by to chlap byť/

- pracovné piesne / patria sem trávnice, pastierske, valašské, banícke piesne – majú spoločné i odlišné črty – Ej, slniečko horúce, Ja som bača veľmi starý, Po valasky od zeme, Vstávaj hore, vstávaj /

- obradové piesne/ mnohé piesne spájali s prírodnými zákonitosťami, napr. s príchodom jari, iné zasa s dôležitými udalosťami v živote človeka, napr. svadbou, narodením dieťaťa – Morena, Morena, Fašiangy, Turíce /

- regrútske a vojenské piesne /spievajú o násilnom odvádzaní do armády alebo zobrazujú život v kasárňach alebo na bojisku – Prešporská kasáreň /

- žartovné piesne / dokazujú, že slovenský ľud má zmysel aj pre humor a vtip – Išeu Macek do Mauacek, Červený kacheľ /

- koledy / sú obradové piesne, ktoré vznikli ešte v predkresťanskom období, prebralo a obľúbilo si ich aj kresťanstvo a koledy sa stali pevnou súčasťou Vianoc, vítania Nového roku – Do hory, do lesa valasi, Búvaj, dieťa krásne /

 

Za to, že sa nám ľudové piesne zachovali dodnes, vďačíme zberateľom ľudových piesní:

Ján Kollár, Andrej Halaša, Mikuláš Schneider – Trnavský, Viliam Figuš Bystrý, Karol Plicka. Folklórne súbory, ktoré šíria slovenské ľudové tradície vo svete - SĽUK, Lúčnica.

Zľudovené piesne - piesne vytvorené hudobným skladateľom boli obsahom a melódiou také blízke, že si ich ľudia s obľubou spievali na celom Slovensku ( Keby som bol vtáčkom).

 

 

ROZPRÁVKY

Rozprávka je krátky epický útvar s jednoduchým dejom. Je to  vymyslený príbeh. Ľudia do rozprávok vkladali svoje túžby po dobre, pravde a spravodlivosti.

Rozprávky, ktoré vznikali v dávnej minulosti a zachovávali sa ústnym podaním - tradovaním, sú ľudové rozprávky. Ich autori sú neznámi.

Slovenské ľudové rozprávky zozbierali, zapísali a vydali knižne zberatelia Pavol Dobšinský, Ján Kollár, česká spisovateľka Božena Němcová.

Pavol Dobšinský zozbieral a zapísal vyše sto rozprávok, ktoré vyšli v 8 dieloch pod názvom Prostonárodné slovenské povesti.

ZNAKY ROZPRÁVKY:

ustálené slovné formulky (na začiatku a konci rozprávky - Kde bolo tam bolo, ...a žili šťastne pokiaľ neumreli.)

fantastické bytosti (draci,víly, princezné, škriaktkovia,...) -prisudzovali sa im ľudské vlastnosti

magické čísla (3,6,7,12)

čarovné predmety (zázračná palička, šatka,plášť,...)

čarodejné deje (premena na napr. kačku, oživenie živou vodou,...)

dobro víťazí nad zlom

krása nad škaredosťou.

Príbeh, ktorý sa v rozprávke odohráva, rozpráva rozprávač. Postava, ku ktorej sa viaže príbeh, sa nazýva hlavná postava. Ďalšie postavy v príbehu sa nazývajú vedľajšie postavy.

Rozprávky sa podľa obsahu členia na viacero druhov: fantastické (čarovné),

                                                          zvieracie,

                                                          realistické.

Rozprávka, v ktorej vystupujú nadprirodzené, neskutočné postavy, dejú sa čarodejné deje a v ktorej účinkujú čarovné predmety a magické čísla, sa nazýva fantastická rozprávka.

Rozprávka, v ktorej slabnú fantastické prvky, pribúda reálna skutočnosť a každodenný život, sa nazýva realistická rozprávka. Hrdinami realistických rozprávok sú prostí dedinskí ľudia. Svojím umom, dôvtipom a ďalšími kladnými vlastnosťami dokážu zvíťaziť nad nadutosťou, chamtivosťou, podlosťou alebo hlúposťou protivníkov. Vlastnosti ľudí sú často zveličené. V realistických rozprávkach sa často uplatňuje humor.

Postavami ľudových rozprávok môžu byť aj zvieratá. Zvieratá tu konajú ako ľudia, hovoria ľudskou rečou alebo aj človek rozumie zvieracej či vtáčej reči. Rozprávkový príbeh sa odohráva v zvieracej ríši, no postavy zápasia s problémami, ktoré trápia svet ľudí. Takéto rozprávky nazývame zvieracie rozprávky.

Podľa autorstva delíme rozprávky na: ľudové (autor neznámy, kolektívny výtvor),

                                          umelé - autorské (autor známy).

Rozprávky, ktorých tvorcami sú spisovatelia, sú autorské rozprávky.

Najznámejším svetovým autorom rozprávok je dánsky spisovateľ Hans Christian Andersen. Napísal vyše 150 rozprávok, napríklad Snehová kráľovná, Škaredé káčatko...

Podľa formy sa delia na: prozaické - obsah je vyjadrený v neviazanej umeleckej reči,

                                       básnické - ich obsah je vyjadrovaný vo veršoch - viazanej umeleckej reči,

                                       dramatické - upravené na predvádzanie na javisku v divadle, pre film, televíziu, rozhlas.

Podľa výberu a spôsobu spracovania témy ich delíme: klasické - rozprávky H.Ch. Andersena, Veterný kráľ, Zlatá páva,...

                                                                                       moderné -  Kubove príhody, Psia rozprávka,....

Rozprávky, ktorých dej, postavy a problémy vychádzajú zo súčasného sveta, sa nazývajú moderné rozprávky. Ich hrdinami môžu byť ľudia, zvieratá, veci, technika, ale aj postavy z ľudových rozprávok.

Medzi významných slovenských autorov modernej rozprávky patria: M. Ďuríčková, Krista Bendová, Ľubomír Feldek..

 

Všetky  národy na svete tvorili svoje rozprávky. Poznáme rozprávky arabské, írske, ruské, nemecké, francúzske, indiánske, rozprávky severských národov atď.

Medzi najznámejšie rozprávky patrí zbierka orientálnych rozprávok Tisíc a jedna noc.

 

Rozhovor dvoch alebo viacerých postáv sa nazýva dialóg.

Prozaické dielo sa navonok člení ne menšie časti – odseky. Každý nový odsek posúva príbeh ďalej: prináša nový dej, ukazuje vstup postavy, približuje nové miesto deja a časové plynutie príbehu a pod.

V literárnom diele rozlišujeme tému a hlavnú myšlienku.

Téma sú udalosti, príhody, osudy a pod. zobrazené v literárnom diele.

Hlavná myšlienka je zmysel diela, odkaz alebo posolstvo autora.

 

Povesti

• príbehy z minulosti, ktoré majú reálny / skutočný / podklad
• prelínajú sa v nich skutočné / reálne / deje s neskutočnými / fantastickými /

 

• ľudové – vznikli dávno

                       - autorov nepoznáme

 

                       - šírili sa ústnym podaním

 

                        - zapísali ich zberatelia / napr. Mária Ďuríčková, Jozef Cíger – Hronský /

 

• umelé / autorské / -  vznikli v súčasnosti na základe príbehov z minulosti

 

• autorov poznáme / napr. Jozef Horák, Alojz Medňanský, Anton Habovštiak,... /

 

Druhy povestí:

historické – hovoria o nejakej historickej postave z národnej  histórie

 miestne – viažu sa k nejakému miestu, hradu, zámku

heraldické – hovoria o vzniku mestského erbu