Vitajte na podstránke venovanej učivu 6. ročníka. Teším sa, že sa spolu so mnou niečo nové naučíte
Zásady aktívneho počúvania - pozri učivo 5. ročníka tam to určite nájdeš.
KOMUNIKÁCIA
Najčastejšou formou slovnej ( rečovej) komunikácie je dialóg. Dialóg - rozhovor dvoch alebo viacerých osôb. Tvoria ho repliky - teda výpovede jednotlivých partnerov v dialógu.
Našu slovnú zásobu sprevádza aj neslovná komunikácia:
- mimika - výraz tváre, očí
- gestikulácia - pohyby hlavy a rúk
- postoj
- držanie tela
- vzdialenosť medzi hovoriacimi.
ZÁMENÁ
Delenie zámen:
OSOBNÉ ZÁMENÁ delíme na:
-pýtame sa na ne (čí, čia, čie?)
môj, tvoj, jeho, jej, náš, váš, ich
POZOR NA CHYBY!
Jeho som si nevšimol. (Koho, čo som si nevšimol? Jeho. -osobné základné zámeno)
Toto je jeho žuvačka. (Čia je to žuvačka? Jeho. -osobné privlastňovacie zámeno)
Osobné a privlastňovacie zámená sa SKLOŇUJÚ!
NESKLOŇUJÚ sa len privlastňovacie zámená jeho, jej, ich.
Niektoré osobné zámená používame dvojako: na neho aj naňho, pre neho aj preňho.
Argument - používame vtedy, ak chceme iným vysvetliť svoj názor a presvedčiť ich o jeho správnosti. Skladá sa z troch častí:
1. vyhlásenie, názor
2. dôvody (odpovede na otázku prečo?)
3. dôkazy
Protiargument - používame vtedy, ak nesúhlasíme v rozhovore s názorom iných. Protiargumentom vecne vyvraciame dôkazy, ktorými niekto zdôvodňuje svoj názor.
Pri výmene názorov nekritizujeme osobu, ale vyjadrujeme sa k jej názoru a k jej argumentom.
PREDLOŽKY
sú slová, ktoré spolu s pádom podstatného mena, prídavného mena alebo zámena vyjadrujú vzťahy medzi slovami. Napr. do telcvične, v budove, pri stole, nad oknom, vedľa neho.
- sú neohybné slová (neskloňujeme ich, nečasujeme ani nestupňujeme).
![]() |
![]() |
![]() |
v (vo*) + L | z (zo) + G | do + G |
![]() |
![]() |
![]() |
k (ku) + D | s (so) + I | pri + L |
![]() |
![]() |
![]() |
na + L | nad + I | pod + I |
![]() |
![]() |
![]() |
pred + I | za + I | oproti + D |
VOKALIZÁCIA PREDLOŽIEK- kvôli plynulej výslovnosti sa k predložkám, ktoré sa končia spoluhláskou niekedy pridáva samohláska -o alebo - u (vokál). Pravidelne sa vokalizujú predložky s, z, v, k. Napr.: bez - bezo, od - odo, z - zo, k - ku. Pred tvarmi zámena ja sa predložky volalizujú VŽDY!
JAZYKOVÉ SLOVNÍKY
Členenie slovnej zásoby
Neutrálne slová - slová, ktoré pomenúvajú predmety,vlastnosti a deje a pritom nevyjadrujeme svoj citový vzťah k nim (škola, dom, strom,...)
Citovo zafarbené slová -slová, ktorými pomenúvame predmety, vlastnosti, deje a súčasne vyjadrujeme aj svoj citový vzťah k nim. Vyjadrujeme nimi:
a/ kladný citový vzťah - dobrý, súhlasný, zjemňujúci vzťah (mamička, ocko, domček,...)
b/ záporný citový vzťah - nesúhlasný, zhoršujúci, odmietavý (domisko, chlapčisko, dievčisko,...)
Medzi citovo zafarbené slová patria aj expresívne slová.
Tvorenie slov odvodzovaním – predponami
Nové slová tvoríme odvodzovaním pomocou predpôn na-, pod-, od-, pri-, pre-, vy-, nad-, pred- a pod. Odvodzovaním pomocou predpôn tvoríme najčastejšie slovesá.
Slovo, od ktorého môžeme utvoriť nové slovo, nazývame základové slovo.
Príklady základových slov: čítať, váha, letieť.
Nové slovo utvorené od základového slova nazývame odvodené slovo.
Príklady:
Zo základového slova čítať môžu odvodením pomocou predpôn vzniknúť nové slová:
čítať – prečítať, vyčítať, odčítať, sčítať, odčítať, načítať a pod.
Zo základového slova letieť môžu odvodením pomocou predpôn vzniknúť nové slová:
letieť – preletieť, vyletieť, odletieť, obletieť, nadletieť, priletieť.
Zo základového slova váha môžu odvodením pomocou predpôn vzniknúť nové slová:
váha – nadváha, podváha.
Odvodené slovo vzniká zo základového slova amá dve časti: slovotvornú predponu a slovotvorný základ.
Slovotvorná predpona je časť odvodeného slova, ktorá stojí pred slovotvorným základom.
Slovotvorný základ je časť odvodeného slova, ktorá ostane po odtrhnutí slovotvornej predpony.
Slovotvorná predpona |
Slovotvorný základ |
Odvodené slovo |
vy |
rásť |
vyrásť |
po |
hroziť |
pohroziť |
pre |
sadiť |
presadiť |
pra |
babka |
prababka |
nad |
čas |
nadčas |
pri |
letieť |
priletieť |
od |
sadnúť |
odsadnúť |
nad |
vláda |
nadvláda |
pred |
izba |
predizba |
Tvorenie slov odvodzovaním – príponami
Nové slová tvoríme aj odvodzovaním pomocou slovotvornýchprípon -teľ, -ár, -iar, -ník, -nik, -ka, -yňa, -ička, -ný, -ny, -ený, -ček a pod.Odvodzovaním pomocou slovotvorných prípon tvoríme napríklad podstatné mená.
Zdrobneniny tvoríme pomocou slovotvorných prípon –ik, -ík, -ček, -ek, -ok, -ka, -ička,-očka a pod.
Príklady zdrobnenín: čertík, domček, chlapček.
Zveličujúce slová tvoríme pomocou slovotvornej prípony –isko.
Príklady zveličujúcich slov: čertisko, domisko, chlapisko.
Odvodené slovo vzniká zo základového slova a je zložené z dvoch častí - slovotvorného základu a slovotvornej prípony.
Slovotvorný základ je časť odvodeného slova, ktorá ostane po odtrhnutí slovotvornej prípony.
Slovotvorná prípona je časť odvodeného slova, ktorá stojí za slovotvorným základom.
Základové slovo |
Slovotvorný základ |
Slovotvorná prípona |
Odvodené slovo |
veniec |
ven(iec) |
-ček |
venček |
chlap |
chlap(-) |
-ček |
chlapček |
koža |
kož(a) |
-ka |
kožka |
tráva |
tráv(a) |
-ička |
trávička |
žaba |
žab(a) |
-isko |
žabisko |
podnik |
podnik(-) |
-ateľ |
podnikateľ |
sklad |
sklad(-) |
-ník |
skladník |
sklo |
skl(o) |
-ár |
sklár |
včela |
včel(a) |
-ár |
včelár |
Tvorenie nových slov skladaním
Nové slová vznikajú spojením zvyčajne dvoch slov alebo dvoch slovotvorných základov. Nazývame ich zložené slová.
Veľmi často sa medzi ne vkladá -o. -e, -i.
voda + váha = vodováha, zver + lekár = zverolekár, spolu + hláska = spoluhláska, auto + škola = autoškola, zem + guľa = zemeguľa, more + plavec = moreplavec, príroda + veda = prírodoveda.
Statický opis
Statický opis môžeme nazvať aj stály alebo nemenný opis. Je to opis znakov a vlastností osoby, zvieraťa, veci alebo rastliny, ktoré sú trvalé.
Základné znaky statického opisu:
predmetom opisu je osoba, zviera, vec, rastlina, prostredie,
osoba, zviera, vec alebo rastlina sa opisujú v stave pokoja,
statický opis nemá dej,
vypočítavajú sa znaky a vlastnosti osoby, zvieraťa, veci alebo rastliny v určitom poradí,
poradie vypočítavaných znakov a vlastností nie je záväzné.
V statickom opise sa najviac uplatňujú:
podstatné mená a prídavné mená,
oznamovacie vety,
presné pomenovania a vecné prirovnania,
slovesá v prítomnom čase.
Príklad statického opisu rastliny:
Lekno biele je trváca vodná bylina. Má dlhé podzemné stonky. Zo stoniek vyrastajú nápadné veľké listy a biele kvety. Kvety majú veľkosť približne 10 – 20 centimetrov. Kvet lekna má štyri kališné listy, ktoré sú na rube zelené a na lícnej strane biele. Korunné lupienky sú usporiadané v špirále a zmenšujú sa smerom k stredu.
Príklad statického opisu budovy:
Je to kamenný palác, ktorý leží na hradnom vrchu. Obklopujú ho mohutné múry a vonkajšie opevnenie. Má dve brány. Pred palácom sa rozprestiera široké nádvorie. Palác má tri poschodia a štyri obranné veže. Vchádza sa doň ťažkou dubovou bránou. Uprostred paláca je vnútorné nádvorie.
Príklad statického opisu zvieraťa:
Svišť horský je obyvateľom tatranských kotlín. Patrí do skupiny hlodavcov. Dospelý je taký veľký ako zajac a váži tri až štyri kilogramy. Celé telo i krátke ušnice má pokryté tmavohnedou srsťou.
Podstatné mená - Substantíva
sú plnovýznamovýslovný druh (majú lexikálny aj gramatický význam), ich význam sa dá vysvetliť
ROZDELENIE PODSTATNÝCH MIEN
1. všeobecné - vlastné
2. konkrétne – abstraktné
Nesamostatné javy sú napr.
3. životné – neživotné
GRAMATICKÉ KATEGÓRIE
ČO URČUJEME PRI PODSTATNÝCH MENÁCH
Prešiel okolo úzkej rokliny.
rokliny – podstatné meno, všeobecné, konkrétne, žen. r., sg., G, žena
PRÍDAVNÉ MENÁ (adjektíva)
- ohybné (skloňujú sa), plnovýznamové (majú lexikálny aj gramatický význam), ich význam sa dá vysvetliť slová
- pýtame sa na ne otázkami : Aký? Aká? Aké?
Ktorý? Ktorá? Ktoré?
Čí? Čia? Čie?
- sú späté s podstatnými menami, spresňujú a zároveň konkretizujú ich význam
- s podstatným menom sa zhodujú v rode, čísle a v páde
- pomenúvajú statické príznaky podstatných mien, statický príznak je:
a) priama vlastnosť podstatných mien
napr. dobrý človek, suchá tráva, veselé dievča, nová ulica, vysoký dom
b) vlastnosti vyplývajúce zo vzťahu k iným podstatným menám, dejom alebo okolnostiam
napr. drevený stôl (stôl z dreva), srdcová cieva (cieva srdca), ovčia vlna (vlna oviec), spiace dieťa (dieťa, ktoré spí)
c) vlastnícky vzťah
napr. otcov kabát (kabát otca), matkina záhrada (záhrada matky), sestrina kamarátka (kamarátka sestry)
GRAMATICKÉ KATEGÓRIE:
rod – mužský, ženský, stredný
číslo – jednotné (singulár/sg), množné (plurál/pl)
pád – Nominatív (N), Genitív (G), Datív (D), Akuzatív (A),Lokál (L), Inštrumentál (I)
ČO URČUJEME PRI PRÍDAVNÝCH MENÁCH
prídavné meno, akostné alebo vzťahové alebo privlastňovacie (individuálne, druhové), rod, číslo, pád, vzor, stupeň
- [Prešiel okolo úzkej rokliny.]
úzkej – prídavné meno, akostné, žen. r., sg., G, pekný,1.stupeň
ROZDELENIE PRÍDAVNÝCH MIEN
1. akostné
2. vzťahové
3. privlastňovacie - individuálne
- druhové
1. akostné prídavné mená
- pýtame sa otázkami: Aký? Aká? Aké? Ktorý? Ktorá? Ktoré?
- sú neodvodené slová
- vyjadrujú akosť alebo kvalitu
- dajú sa stupňovať
- možno od nich utvárať antonymá
- vstupujú do synonymických vzťahov, tvoria synonymické rady
- od všetkých sa tvoria vlastnostné príslovky príponami -e, -o, -y, napr. dobr-e, zl-e, kamarátsk-y, bratsk-y
- možno od nich tvoriť podstatné mená príponami:-osť napr. slabý - slabosť, rýchly - rýchlosť, hlúpy -hlúposť
-ota napr. suchý - suchota, dobrý - dobrota, drahý - drahota
-oba napr. chorý - choroba, starý - staroba, hnilý -hniloba
- možno od nich tvoriť stavové slovesá príponou -núť napr. mäkký - mäknúť, hrubý - hrubnúť, tuhý - tuhnúť
- možno ich spájať s príslovkami miery napr. celkom nový, príliš dobrý, úplne prázdny
!!! Poznámka: patria sem aj pomenovania jednotlivých farieb!
!!! Poznámka: niektoré sa nestupňujú, pretože vyjadrujú krajnú vlastnosť napr. slepý, bosý, mŕtvy... !!!
!!! Poznámka: krátke tvary majú iba adjektíva dlžný, vinný,hodný – dlžen, vinen, hoden !!!
2. vzťahové prídavné mená
- pýtame sa otázkami: Aký? Aká? Aké? Ktorý? Ktorá? Ktoré?
- sú odvodené slová
- vyjadrujú vzťah, pôvod
- nemožno od nich utvárať antonymá
- stupňujú sa výnimočne napr. láskavý - láskavejší -najláskavejší
Možno ich tvoriť takmer od každého slovného druhu, okrem spojok:- podstatných mien napr. zlato - zlatý, pšenica - pšeničný,dážď - daždivý, brat - bratský
- slovies napr. hrať - hraný, hraví, hrací
- prídavných mien napr. sladký - sladkastý, malý - maličký,malilinký, primalý
Zriedkavejšie sa tvoria od:
- prísloviek napr. dnes - dnešný, okolo - okolitý, zriedka - zriedkavý, naproti - náprotivný
- zámen napr. náš - našský, svoj - svojský, tam - tamojší,voľakedy - voľakedajší
- častíc napr. ozaj - ozajstný, neúrekom - neúrečný
- predložiek napr. pred - predný, proti - protivný, spod -spodný
- citosloviec napr. jaj - jajový, čača - čačaný, baka - bakaný
3. privlastňovacie prídavné mená - individuálne
- pýtame sa otázkami: Čí? Čia? Čie?
- vyjadrujú vlastnosť vecí na základe jej príslušnosti osobe,zvieraťu alebo celému živočíšnemu druhu
- tvoria sa od podstatných mien mužského rodu príponami -ov, -ova,-ovo a od PM ženského rodu príponami -in, -ina, -ino
- tvoria sa tiež príponami –í, -ia, -ie, a to vtedy, keď sa má vyjadriť vzťah k celému živočíšnemu druhu, nie k jednotlivcovi
napr. lev – leví, baba – babí/babia/babie, netopier – netopierí
!!! Poznámka: nemusia byť odvodené iba od mien zvierat, ale aj osôb a iných bytostí napr. človečí (človek), stridží (striga),
trpasličí (trpaslík), žobračí (žobrák), boží (boh) !!!
- variantnou príponou -ací sa tvoria od substantív stredného rodu zakončených na -a napr. jahňací (jahňa), kozľací (koza), teľací (teľa), kniežací (knieža)
- niekedy sa vyskytnú dvojtary, a to aj s príponami -í aj -ací napr. rybí / rybací, žabí / žabací, blší / blšací, líščí / lišací, kozí / kozací
!!! nedajú sa stupňovať !!!
VZORY PRÍDAVNÝCH MIEN
- pekný, cudzí (pre akostné a vzťahové prídavné mená)
- otcov, matkin,(pre privlastňovacie prídavné mená - individuálne)
- páví (pre privlatňovacie prídavné mená - druhové)
Vzor PEKNÝ
- akostné a vzťahové prídavné mená zakončené v N sg. pred pádovou príponou na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku
!!! pri skloňovaní sa dodržiava pravidlo o rytmickom krátení!!
!!!! POZOR na N pl. mužský rod životné = veselí chlapci, trenčianski hokejisti, usilovní žiaci!!!
Pád |
Jednotné číslo
|
||
Mužský rod | Ženský rod | Stredný rod | |
N: Nominatív | pekný | pekná | pekné |
G: Genitív | pekného | peknej | pekného |
D: Datív | peknému | peknej | peknému |
A: Akuzatív | pekného (živ.)(chlapca) | peknú | pekné |
pekný (neživ.) (oblek) | |||
L: Lokál | (o) peknom | (o) peknej | (o) peknom |
I: Inštrumentál | pekným | peknou | pekným |
Pád |
Množné číslo
|
|
Mužský životný rod
|
Mužský neživotný, ženský a stredný rod
|
|
N: Nominatív | pekní | pekné |
G: Genitív | pekných | pekných |
D: Datív | pekných | pekným |
A: Akuzatív | pekných | pekné |
L: Lokál | (o) pekných | (o) pekných |
I: Inštrumentál | peknými | peknými |
Vzor CUDZÍ
akostné a vzťahové prídavné mená zakončené v N sg. pred pádovou príponou na mäkkú spoluhlásku
- druhý a tretí stupeň prídavných mien
- privlastňovacie prídavné mená utvorené príponou -ací napr. kurací, teľací, rybací...
!!! pri skloňovaní sa dodržiava pravidlo o rytmickom krátení!!!
Pád |
Jednotné číslo
|
||
Mužský rod
|
Ženský rod
|
Stredný rod
|
|
N: Nominatív | cudzí | cudzia | cudzie |
G: Genitív | cudzieho | cudzej | cudzieho |
D: Datív | cudziemu | cudzej | cudziemu |
A: Akuzatív | cudzieho (živ.) (chlapca) | cudziu | cudzie |
cudzí (neživ.) (oblek) | |||
L: Lokál | (o) cudzom | (o) cudzej | (o) cudzom |
I: Inštrumentál | cudzím | cudzou | cudzím |
Pád |
Množné číslo
|
|
Mužský životný rod
|
Mužský neživotný, ženský a stredný
rod
|
|
N: Nominatív | cudzí | cudzie |
G: Genitív | cudzích | cudzích |
D: Datív | cudzím | cudzím |
A: Akuzatív | cudzích | cudzie |
L: Lokál | (o) cudzích | (o) cudzích |
I: Inštrumentál | cudzími | cudzími |
Vzor OTCOV / MATKIN
- privlastňovacie prídavné mená končiace v N sg. na prípony -ov,-ova,-ovo,-in,-ina,-ino
Pád |
Jednotné číslo
|
||
Mužský rod
|
Ženský rod |
Stredný rod
|
|
N: Nominatív | otcov-0 | otcov-a | otcov-o |
G: Genitív | otcov-ho | otcov-ej | otcov-ho |
D: Datív | otcov-mu | otcov-ej | otcov-mu |
A: Akuzatív |
otcov-ho (živ.- brata)
otcov (neživ.- oblek)
|
otcov-u | otcov-o |
L: Lokál | o otcov-om | o otcov-ej | o otcov-om |
I: Inštrumentál | otcov-ým | otcov-ou | otcov-ým |
Pád |
Množné číslo
|
Mužský, ženský, stredný rod | |
N: Nominatív | otcov-i / otcov-e |
G: Genitív | otcov-ých |
D: Datív | otcov-ým |
A: Akuzatív | otcov-ých / otcov-e |
L: Lokál | o otcov-ých |
I: Inštrumentál | otcov-ými |
Vzor PÁVÍ
- privlastňovacie prídavné mená, ktorými privlastňujeme celému zvieraciemu druhu
- zakončené v N sg. na -í odvodené od:
- zvieracích podstatných mien napr. včelí (včela), líščí (líška), stračí (straka)
- od niekoľkých osobných podstatných mien napr. človečí (človek), babí (baba), obrí (obor), trpasličí trpaslík), stridží (striga)
Pád |
Jednotné číslo
|
||
Mužský rod
|
Ženský rod
|
Stredný rod
|
|
N: Nominatív | páv-í | páv-ia | páv-ie |
G: Genitív | páv-ieho | páv-ej | páv-ieho |
D: Datív | páv-iemu | páv-ej | páv-iemu |
A: Akuzatív | páv-í (neživ. – chvost) | páv-iu | páv-ie |
páv-ieho (živ. – kráľa) | |||
L: Lokál | o páv-om | o páv-ej | o páv-om |
I: Inštrumentál | páv-ím | páv-ou | páv-ím |
Pád |
Množné číslo
|
|
Mužský životný rod
|
Mužský neživotný, ženský a stredný rod
|
|
N: Nominatív | páv-í | páv-ie |
G: Genitív | páv-ích | páv-ích |
D: Datív | páv-ím | páv-ím |
A: Akuzatív | páv-ích | páv-ie |
L: Lokál | o páv-ích | o páv-ích |
I: Inštrumentál | páv-ími | páv-ími |
Slovesá
pomenúvajú, čo osoby, zvieratá, veci robia alebo čo sa s nimi deje. Slovesá časujeme. Vo všetkých ohýbacích príponách sa v slovesách píše –i/ -í. Základný slovesný tvar sa nazýva neurčitok. Je zakončený na spoluhlásku –ť.
Gramatické kategórie:
a) slovesná osoba
Sg. Pl.
1. ja som my sme
2. ty si vy ste
3. on, ona, ono je oni, ony sú
Pozor!!!
ony – ženy , deti + neživotné podstatné mená MR (dub, stroj)
správne: Mohli by ste.....
nesprávne: Mohla by ste....
b) číslo
singulár (jednotné) , plurál (množné)
c) slovesný čas
prítomný, minulý, budúci ( robí, robil, bude robiť)
d) slovesný spôsob
označený výkričníkom. Tvorí sa jedine v prítomnom čase aj s budúcim
významom.
Rozkazovací spôsob môže mať len tri tvary: - 2. os. sg
- 1. os. pl.
- 2. os. pl.
mohol konať. Musí obsahovať časticu by.
prítomný čas: sloveso v minulom čase + by
cestoval by som
minulý čas: sloveso v minulom čase + by+ sloveso „byť v min. č.
bol by som cestoval
e) vid
- k utvorenému neurčitku slovesa sa nedá pridať sloveso budem - tvorí sa jednoduchý budúci čas
napísať - napíšem = dokonavý vid
nakúpil by som – neurčitok: nakúpiť – budem nakúpiť (neexistuje)
- k utvorenému neurčitku slovesa sa dá pridať sloveso budem - tvorí sa zložený budúci čas budem + neurčitok slovesa
písať – budem písať = nedokonavý vid
f) plnovýznamové a neplnovýznamové slovesá
kráčať, bicyklovať, smiať sa...
slovesa, pred ktorým stoja. Spájajú sa s neurčitkom
plnovýznamového slovesa.
začať, začínať, prestať, skončiť, musieť, chcieť, smieť, môcť
- byť - plnovýznamové ak ho môžeme nahradiť slovesom nachádzať sa, existovať
napr. Kvet je na balkóne. Kvet sa nachádza na balkóne.
- neplnovýznamové ak ho nemôžeme nahradiť slovesom nachádzať sa, existovať
napr. Otec je lekár.
- mať - plnovýznamové ak ho vieme nahradiť slovesom vlastniť, nespája sa s neurčitkom
napr. Mám malého zajačika. Vlastním malého zajačika.
- neplnovýznamové ak ho nevieme nahradiť slovesom vlastniť, spája sa s neurčitkom
napr. Mám písať domácu úlohu.
g) zvratné slovesá
Sú také slovesá, ktoré obsahujú zvratné zámeno sa alebo si.
Napr. veriť si, umyť sa...
Niektoré slovesá sú vždy zvratné. Sa, si z nich nemôžeme vynechať, lebo by sloveso celkom zdeformovalo. Napr. smiať sa, báť sa...
h) slovesný tvar
Sloveso vo vete môže byť utvorené z jedného alebo viacerých slov. Podľa toho
rozlišujeme jednoduchý a zložený slovesný tvar.
Pozor!!! - aj iba zvratné slovesá (kreslím si, učím sa)
(rozmýšľal som, musím bežať, nepočuli by sme)
Pozor!!! – aj tvary 3. os. minulého času (kreslil, rozprávali)
- vždy zvratné slovesá (smejem sa, mračí sa...)
PRÍSLOVKY
Príslovky vyjadrujú okolnosť alebo vlastnosť deja. Poznáme príslovky:
miesta:kde? kam?, kade?, odkiaľ?, pokiaľ? . hore, vonku
času:kedy? dokedy?, odkedy?, ako dlho? : zajtra, dnes
spôsobu:ako?: rýchlo, zle
príčiny:prečo? načo?, začo? : náročky, úmyselne.
Príslovky môžu vznikať:
- z prídavných mien pomocou slovotvorných prípon – o, - e, - y
poctivo, statočne, anglicky,
- z podstatných mien – večer, náhodou,
- z predložky + podstatného mena / píšeme ich spolu / - naoko, spamäti,
- z predložky + prídavného mena / píšeme ich spolu alebo osobitne / - na bielo/nabielo, dobiela/, do biela,
- zo slovesa – ležmo, idúcky,
- z inej príslovky – dodnes.
Príslovky odvodené z akostných prídavných mien stupňujeme:
1. stupeň základný stupeň – nízko, milo
2. stupeň – nižšie, milšie
3. stupeň – najnižšie, najmilšie
Nepravidelne sa stupňujú príslovky:
dobre – lepšie – najlepšie,
zle – horšie – najhoršie,
pekne – krajšie – najkrajšie,
veľmi – väčšmi – najväčšmi,
málo – menej – najmenej,
veľa – viac – najviac,
ďaleko – ďalej –najďalej,
skoro – skôr/skorej- najskôr/najskorej.
Pri stupňovaní nastávajú zmeny v koreni:
blízko - bližšie, najbližšie z/ž
nízko - nižšie, najnižšie
mäkko – mäkšie, najmäkšie k,ok vypadáva
hlboko – hlbšie, najhlbšie
PRIAMA REČ
Priama reč je presné znenie reči postáv.
Priama reč doslovne vyjadruje to, čo niekto povedal.
Priama reč je doslovná reprodukcia prehovoru postavy, nejakého citátu, či znenia textu.
Veta s priamou rečou sa člení na:
uvádzaciu vetu,
priamu reč.
Uvádzacia veta
Priamu reč uvádza rozprávač uvádzacou vetou.
Uvádzacia veta nám napovie, kto priamu reč hovorí.
Uvádzacia veta môže stáť:
pred priamou rečou,
za priamou rečou,
uprostred priamej reči.
Uvádzacia veta, ktorá stojí pred priamou rečou:
Matka riekla: „Dnes pôjdem navštíviť tetu.“
Sused sa spýtal: „Kedy k nám prídete?“
Zložil klobúk a zvolal: „Ruky bozkávam!“
Za uvádzacou vetou, ktorá stojí pred priamou rečou, píšeme dvojbodku.
Uvádzacia veta, ktorá stojí za priamou rečou:
„Nežalujte, deti!“ zvolala pani učiteľka.
„Kedy prídeš?“ spýtala sa Anna.
„Ráno vstanem skôr a urobím raňajky,“ sľúbil otec.
Uvádzacia veta, ktorá stojí uprostred priamej reči:
„To je výborná práca,“ oznámil riaditeľ, „klobúk dolu.“
„Veľmi sa tešíme na Vianoce,“ odpovedali deti, „a najmä na darčeky.“
„Nezabudni poupratovať,“ prikázala mama, „a nenechávaj si to na poslednú chvíľu!“
Uvádzaciu vetu, ktorá stojí uprostred priamej reči oddeľujeme čiarkami.
Priama reč
Na označenie priamej reči vo vete používame úvodzovky.
Priama reč nám napovie, čo dotyčná osoba povedala.
Priama reč môže byť oznamovacou, opytovacou, rozkazovacou, zvolacou vetou. Podľa toho píšeme za ňou bodku, otáznik alebo výkričník.
Priama reč sa vždy začína a končí úvodzovkami.
Príklady priamej reči vo vetách:
Priama reč po uvádzacej vete:
Eva sa spýtala: „Ako sa voláš?“
Všetky deti pozdravili: „Dobrý deň!“
Jožko sa usmial: „Tak poďme už do kina.“
Priama reč pred uvádzacou vetou:
„Prečo mi nepomôžeš?“ opýtala sa stará mama.
„Volám sa Jozef,“ hanblivo som povedal.
„Auto máš už opravené,“ oznámil mi Tóno.
Priama reč pred a za uvádzacou vetou:
„Prídem aj zajtra,“ opatrne som povedala, „ale až popoludní.“
„Idem von,“ oznámil otec, „nejdeš so mnou?“
„Ja som to ukradol,“ priznal sa chlapec, „musel som.“
Uvádzaciu vetu a priamu reč môžeme spájať takto:
U______________: „P______________ .?!“
Hostiteľ sa spýtal: „Môžem vás ponúknuť?“
„P____________ ,?!“ u ______________ .
„Choď si umyť zuby!“ zvolala sestra.
„P_____________,“ u___________ , „p____________ .!?"
„Ako chceš,“ povedala Ema, „už sa nevrátim!“
Vysvetlivky:
U – uvádzacia veta začínajúca veľkým písmenom,
u - uvádzacia veta začínajúca malým písmenom,
P – priama reč začínajúca veľkým písmenom,
P – priama reč začínajúca malým písmenom.
CITOSLOVCIA
- sú slová, ktorými napodobňujeme prírodné zvuky a vyjadrujeme svoje pocity a výzvy: kvak, hov,ach, och, ó.
- sú to neohybné slová
- často v nich píšeme mäkké i/í (jotu) aj po tvrdých spoluhláskach kikirikí, tik-tak, hihihihihi.
- mnohé sa zapisujú dvojako: čary-mary/ čáry-máry, cha-cha/chacha, cupy-lupy/cupi-lupi, čľup/čľups.
PODMET
je základný vetný člen,
určuje gramatické kategórie prísudku (rod, číslo, osobu),
vyjadruje činiteľa deja alebo nositeľa stavu a vlastnosti,
na podmet sa pýtame pádovou otázkou kto? alebo čo? spolu s prísudkom,
napríklad:
Hviezdy svietili celú noc. Pýtame sa: Čo svietilo? Odpovedáme: Hviezdy.
Môj dedko zasadil ovocné stromy. Pýtame sa: Kto zasadil stromy? Odpovedáme: Dedko.
Podmet môže byť:
jednoduchý - Dievča sa usmialo.
rozvitý - Malé dievča sa usmialo.
Podmet môže byť:
vyjadrený – Dievča sa usmialo.
nevyjadrený - Usmialo sa. (ono)